Slovenská armáda 1939-1945 v 2. svetovej vojne


Dejiny druhej svetovej vojny nemožno zúžiť len na tragédiu židovského obyvateľstva – holokaust. Boli tu aj mnohé iné aspekty, o ktorých sa na súčasnom Slovensku verejne takmer vôbec nehovorí. Jednou z týchto je aj účasť slovenských vojakov na frontoch druhej svetovej vojny. Najmä z mladšej generácie dnes už len málokto vie, že naši starí otcovia (najmä ročníky 1917-1922) bojovali najprv proti Maďarsku a Poľsku, neskôr aj proti najväčšej krajine sveta ZSSR, ba nepriamo sa zúčastnili aj vojny proti Angloameričanom na domácom území a v Taliansku koncom vojny.

Už zrod samotnej slovenskej armády v marci  roku 1939 prebiehal za veľmi komplikovaných okolností. Dňa 14. marca 1939 totiž vznikol štát, s ktorým temer nik nerátal.

Ako je známe, pražský režim nedôveroval Slovákom, preto Slováci do roku 1938 mali len hŕstku aktívnych dôstojníkov. V mnohých posádkach nebolo nielenže slovenského dôstojníka, ale ani vojaka! Stav najlepšie vystihuje ten fakt, že keď novovymenovaný minister národnej obrany pplk. Ferdinand Čatloš začínal 15. marca 1939 riadiť svoj rezort, mal k dispozícii dvoch dôstojníkov a jedného ašpiranta – pisára.

Slovenská armáda sa rodila v zmätku a neistote z ďalšieho vývoja, v zlej hospodárskej a politickej situácii. Tú ešte zvýšil náhly maďarský útok na východné Slovensko. Maďarsko, napriek tomu, že krátko po vzniku SR túto diplomaticky uznalo, podniklo voči nej dňa 23. marca vojenský útok. Došlo tak k prvému vojnovému konfliktu – vojne s Maďarskom. Už 25. marca ju však Hitlerom nariadené prímerie zastavilo.

Straty na životoch činili počas tohto konfliktu celkovo 22 vojenských osôb, plus 7 civilných obetí bombardovania v Spišskej Novej Vsi dňa 24. marca.

Práve táto prvá vojna jasne ukázala, že myšlienka Veľkého Uhorska je medzi Slovákmi dávno mŕtva. No nielen to, ale dôsledkom útoku bol aj mimoriadne silný vzrast už aj dovtedy výrazných protimaďarských nálad (najmä od tragickej Viedenskej arbitráže), ktoré pretrvali celé vojnové obdobie.

Druhým konfliktom, pri ktorom stálo aj Slovensko, bola poľská vojna. Účasť na nej vyplývala z uzavretej nemecko-slovenskej ochrannej zmluvy, "Schutzvertrag". Slovenskí armádni predstavitelia dostali už 30. augusta jasné pokyny:

Stanovené úlohy slovenská armáda splnila, čoho dôkazom bola aj Hitlerova gratulácia Tisovi z 25. septembra 1939.

Do protipoľskej vojny bolo zmobilizovaných až cca 100.000 mužov. Slováci sa priamo zúčastnili aj bojových akcií, hoci ich bolo veľmi málo a armáda takisto postúpila ďalej do poľského vnútrozemia, než bol pôvodne deklarovaný cieľ – ohraničiť len územia Hornej Oravy a Spiša, ktoré Slovensko stratilo v roku 1920, resp. 1938.

Počas ťaženia zahynulo celkovo 18 našich vojakov.

Je teda historickým faktom, že Slovensko stálo priamo v konflikte, ktorým sa oficiálne začala druhá svetová vojna. Istým paradoxom dejín je aj ten fakt, že malé Slovensko sa po boku Nemecka a ZSSR zúčastnilo tzv. 4. delenia Poľska, aj keď len s miniatúrnym podielom.

Ťaženia proti Juhoslávii a Grécku na jar 1941 sa armáda nezúčastnila. Prišlo však leto 1941 a s ním protisovietska vojna.

V prvotných plánoch Wehrmachtu sa so slovenskou účasťou ešte nepočítalo, avšak niekoľko dní pred 22. júnom sa stanovisko zmenilo a Hitler sa z propagandistických dôvodov rozhodol zaangažovať aj malú slovenskú armádu. Slovenskí politici sa tomu nijako nebránili, skôr naopak – situáciu chceli využiť na "zviditeľnenie" Slovenska a získanie plusových bodov v očiach Hitlera, najmä pred Maďarmi. Aj z tohto dôvodu prví slovenskí vojaci pochodovali po bývalom poľskom území už napoludnie 24. júna 1941, ako príslušníci Rýchlej skupiny. Táto formácia bola o pár dní pretransformovaná na Rýchlu brigádu, s ktorou sa viaže jedna z najväčších slovenských tragédií na východnom fronte – bitka pri ukrajinskom Lipovci dňa 22. júla 1941, v ktorej padlo okolo 60 našich vojakov a asi 300 bolo ranených.

Slovenská armáda technicky aj materiálne za nemeckou zaostávala. Najmä to bol dôvod, že už v júli bolo z frontu stiahnutých vyše 35.000 záložných vojakov, ktorí mali pôvodne pochodovať do sovietskeho vnútrozemia. V auguste boli preto s konečnou platnosťou vytvorené dve divízie – Rýchla a Zaisťovacia, ktoré pod inými názvami pôsobili v druhej svetovej vojne až do jej samého konca na jar 1945.

Prvá, väčšia divízia – Rýchla – postupovala v smere na Kyjev, Rostov na Done až na Kaukaz, kam sa dostala počas letnej ofenzívy roku 1942. Trasa, ktorú jej príslušníci museli peši či motorizovane uraziť, merala zo Slovenska až 4.000 km. Po stalingradskej porážke museli ustupovať aj vojská z Kaukazu. Takmer bez vojenskej techniky sa zachraňovali na Kryme, kde strávili čas od jari do jesene 1943. Bolo to obdobie oddychu. Tu bola Rýchla divízia premenovaná na 1. pešiu divíziu.

Na jeseň sa však všetko zmenilo – Nemci divíziu vytiahli zo závetria a nariadili ju zasadiť do frontu, ktorý ohrozoval Záporožie. 30. októbra došlo k ďalšej obrovskej dráme, keď pri Kachovke (oblasť Melitopola) padlo do zajatia Sovietov vyše 2.000 našich vojakov a asi 50 dôstojníkov. Niektorí z nich potom tvrdili, že dezertovali, čo je však výmysel. Každopádne väčšinu zajatcov Sovieti neskôr vycvičili a potom zaradili do paradesantnej brigády, ktorá bojovala na Dukle, ako aj v povstaní. Pod náporom Sovietov však musel ostatok divízie ustupovať ďalej na západ. Ústup smeroval z Nikolajeva, Odesy cez územie dnešného Moldavska a severného Rumunska (Tižina, Jasi) do SV Maďarska. Na jar 1944 bola divízia reorganizovaná na 1. technickú brigádu a o pár mesiacov, po kapitulácii Rumunov a vypuknutí povstania na Slovensku, ju Nemci definitívne odzbrojili – namiesto zbraní dostali vojaci do rúk krompáče, lopaty a metly. V marci 1945 sa divízia nachádzala v Bakonských lesoch, kde väčšinu jej príslušníkov Sovieti znova zajali (asi 3.000) Namiesto toho, aby boli pokladaní za spojeneckých čs. vojakov, deportovali ich do ZSSR, do gulagov.

Rozdielne osudy mali príslušníci menšej, Zaisťovacej divízie. Tá spočiatku pôsobila v oblasti Žitomír – Kyjev, potom pohraničia severnej Ukrajiny a Bieloruska (Ovruč – Mozýr) až bola v lete 1943 presunutá do oblasti Minska. Na obsadenom sovietskom území vykonávali jej príslušníci rôzne úlohy – od stráženia a hliadkovania až po protipartizánske razie a boje. Ani to nebola žiadna idyla, ale krutá vojnová realita s asi troma stovkami mŕtvych a množstvom zranených a zajatých.

Koncom októbra 1943 došlo k novým zmenám: Divízia bola presunutá do Talianska, ako Technická brigáda. V Taliansku už teda neplnila bojové úlohy, ani zaisťovacie, ale jej príslušníci mali na starosti rekonštrukciu, opravy bombardovaním zničených objektov či kopanie zákopov. Bez väčších zmien tu pôsobila pod názvom 2. technická divízia až do samého konca vojny.


Ďalšie aspekty slovenskej vojnovej účasti

Protisovietske ťaženie sa zas často prirovnáva k 1. svetovej vojne, pričom sa vyzdvihuje nezmyselnosť zapojenie Slovákov do nej, najmä však slovanské cítenie, hovorí sa o nespoľahlivosti armády. Aj tento názor však treba korigovať. Tak v prvom rade Rusko v roku 1941 už nebolo tým, aké bolo v roku 1914: vládol tam surový boľševický režim, ktorý likvidoval milióny vlastných ľudí, čo videli aj slovenskí vojaci. Už v prvých dňoch a týždňoch postupu totiž na západnej Ukrajine nachádzali tisíce mŕtvol povraždených tajnou políciou NKVD. Videli katastrofálnu hospodársku úroveň boľševického štátu – otrhaných a hladných ľudí, všade plno nepredstaviteľnej špiny, všeobecný nedostatok v každom smere. Postupne sa od miestnych ľudí dozvedali nové skutočnosti o hrôzach stalinského režimu – napr. o hladomore na Ukrajine. Na strane druhej však slovenskí vojaci spoznávajú aj pravú tvár nacistickej "novej Európy" – masové represálie, krutosti, najmä však vyvražďovanie židov od leta 1941. Správy o tom rýchle prenikali aj na Slovensko.

Bojová morálka slovenských vojakov bola však v prvom aj v druhom vojnovom roku na vysokej úrovni. Nie je pravdivý názor, že Slováci masovo zbiehali na sovietsku stranu. Fakt je však ten, že v roku 1941 nezbehol z vyše 50.000 vojakov slovenskej poľnej armády na druhú stranu ani jediný. V roku 1942 to bolo len niekoľko desiatok prípadov, ktoré však nedosiahli ani 1% stavu oboch divízií.

K posunu dochádza v roku 1943 – pod dojmom nemeckých porážok začína byť zrejmé, že vojnu vyhrajú Sovieti. Najmä v Zaisťovacej divízii dochádza preto k vzrastu zbehnutí na stranu partizánov – do konca jej pôsobenia v októbri 1943 tam zbehlo vyše 300 Slovákov; aj to bol jeden z hlavných dôvodov odsunu divízie do Talianska.

V Rýchlej divízii bolo zbehnutí ešte menej, celkove preto možno konštatovať, že tento jav bol v slovenskej poľnej armáde okrajovým fenoménom. Ešte zreteľnejšie sa tento trend prejavil v dôstojníckom zbore. Z niekoľkých stoviek dôstojníkov dvoch divízií do roku 1944 zbehlo len asi 10 z nich. Drvivá väčšina príslušníkov armády mala totiž záujem o jediné – skorý návrat domov, nie neistý osud zajatca či internovaného. Prejavilo sa to aj v Taliansku – keď mali počas Spojeneckej ofenzívy pri Ríme v lete 1944 Slováci možnosť dostať sa bezbolestne na stranu západných spojencov, nevyužil to skoro nik – každý sa ponáhľal radšej smerom domov.

Spomenúť tu možno ešte jeden, nie nepodstatný fakt: zo zbehnutých vojakov nebol nik, a to ani po vyhlásení stanného práva, popravený. Aj to je nepochybne svetová rarita, ktorou sa môžu pochváliť len Slováci.

Slovenskí vojaci zohrali v 2. sv. vojne rozpornú rolu: spočiatku oddane a spoľahlivo plnili všetky úlohy stanovené Nemcami, spoluútočili na Poľsko, úporne bránili dobyté pozície počas zimnej ofenzívy Stalinových vojsk v roku 1941. Slováci ako prví vojaci vstúpili do dobytého Rostova na Done v júli 1942, podnikali trestné výpravy (niekedy dosť kruté – spojené s vypaľovaním dedín v Bielorusku). Od roku 1943 sa však situácia mení. Nielenže nastáva únava z vojny, ale každý z nemeckých spojencov hľadá svoju cestu z nacistického chomúta von. Dôstojníci, ale aj radoví vojaci strácajú akýkoľvek záujem bojovať na strane krajiny, ktorá sa rúti do porážky. Mnohí hľadajú cesty k odboju. Z dovtedy horlivých germanofilských dôstojníkov sa tak v priebehu týždňov stávali odbojári, čo sa prejavilo najmä počas povstania v auguste 1944.

Ak porovnáme slovenskú účasť v 1. a 2. svetovej vojne, zisťujeme, že tá prvá bola –aspoň čo sa týka frontových strát na životoch – oveľa krutejšia než druhá. Predovšetkým ak berieme Slovákov na území Slovenskej republiky.

Nepomer vidíme aj z pamätných tabúľ na počesť padlým v oboch vojnách, ktoré sú rozosiate po slovenských obciach a mestách. Množstvo padlých v prvej vojne vysoko prevyšuje čísla padlých vo vojne druhej.

Iná situácia už bola medzi Slovákmi na území okupovanom Maďarmi. Tu počet mien padlých v druhej svetovej vojne dosahuje množstvá padlých v prvej, ba neraz ich aj prevyšuje. Podľa všetkého ich bolo oveľa viac než padlých v radoch slovenskej armády, v ktorej podľa oficiálnych údajov MNO nepadlo za celú vojnu ani 1500.

Aj z tohto pohľadu neboli slovenské frontové straty až také veľké. Najmä ak ich porovnáme so stratami iných spojencov, napr. Maďarov či Rumunov, ktoré idú do desaťtisícov. Medzi bývalými vojakmi slovenskej armády sa podnes traduje nie nepodložená veta, ktorú mal vyriecť prezident Tiso na adresu Hitlerových požiadaviek: "Synov som dal, otcov nedám." To vyjadrovala filozofiu Tisa ako aj gen. Čatloša: Vojakov musíme dať, ale dáme len to najnutnejšie minimum!